Feelings

16.Feelings

„Mala som pár mesiacov po trinástke. Kamarátka mala v meste narodeniny a ja som tak ako vždy nestíhala. Nechcela som aby tam čakala a tak som sa ponáhľala. Mala som obuté také hlúpe topánky. Chcela som prejsť cez cestu ale nepozrela som sa či ide auto. Uprostred sa mi vyzula topánka. Nepamätám si už nič, len veľkú bolesť. Zobudila som sa v nemocnici. Sedela vedľa mňa mama. Plakala. Chcela som jej povedať, že som v poriadku, nech sa na mňa pozrie ale ako keby som nemala hlas. No moja mama zdvihla hlavu a začala mi niečo hovoriť. Nič som nepočula. Kričala som, ale stále bolo ticho. Doktor nevedel, prečo sa to stalo, ale vraj preto, že som bola v kóme. Až vtedy som sa dozvedela, že som celý jeden mesiac len tak ležala v nemocnici. Držali ma tam dosť dlho, ale keďže mi nijako nepomohli, rodičia vybavili, aby som mohla ísť domov. Nerozprávala som, nejedla som. Naši boli zo mňa zúfalí. Zobrali ma ku istej psychologičke, ale aj tá to mala so mnou ťažké, keďže som ešte nevedela čítať z pier. A tak sme si písali. Každý deň asi tak dve hodiny v kuse. Veľmi mi pomohla ale trvalo to poriadne dlho. Nazvala to prvotné obdobie a vraj trvalo dlhšie ako predpokladala. Dva mesiace som nič nepovedala. No potom som súhlasila z výučbou aj čítania z pier a aj s rečou pre hluchonemých. Trvalo to oveľa dlhšie ako som čakala. Ale aby to nestačilo, rodičia sa rozhodli, že musím byť normálna a tak aj chodiť do školy pre normálnych. Spolužiaci boli ústretovejší ako som čakala. Pomáhali mi a aj učitelia sa snažili. No najviac mi pomohli moje štyri kamarátky. Stáli pri mne, keď mi bolo najhoršie, pomáhali mi z učením, vysvetľovali mi, čo som zameškala v škole. Jednoducho mi poriadne pomáhali. A keď som sa z toho všetkého konečne spamätala a žila život ako tak naplno, povedali mi rodičia, že musíme ísť na vyšetrenia do Anglicka. Ale keďže ich bude poriadne veľa a výdavky na cestu by boli príliš vysoké, musíme sa tam presťahovať. A tak som musela začať úplne nanovo a plus s tým, že som nová,“ dokončila som konečne svoj monológ.

Niall sa posadil oproti mne aby som ho videla. Asi vedel, čo ma to stálo úsilia povedať mu to.

„Ja,... neviem si predstaviť, aké to pre teba muselo byť ťažké, ale od toho sú predsa priatelia. Aby si sa im mohla zdôveriť. Tým kamarátkam na Slovensku si to povedala. A ja viem, že je to pre teba ťažké, ale ty sa musíš naučiť žiť tu a to znamená nájsť si aj priateľov. A aký je rozdiel medzi nimi a nami? Tak isto ako oni by sme ti pomohli. Možno by to nebolo také isté lebo si ich určite poznala dlhšie, ale snažili by sme sa,“ povedal a priam som cítila jeho sklamanie, že som mu neverila.

„Ach, Niall. Vôbec nejde o toto. Bála som sa ako zareagujete. Na začiatku som sa vám to bála povedať a potom som nevedela, či sa budete hnevať alebo sa budete smiať. Chcela som aby ste si mysleli, že som normálna a tak sa ku mne aj správali. Lenže takýto fakt by vaše chovanie určite ovplyvnil,“ povedala som, ale nechcela som sa mu pozerať do očí.

„Nika, máme ťa radi takú aká si a ani toto to nezmení. Počuješ? Hnevali sme sa na teba lebo si nám klamala, ale ak by si to vysvetlila pochopili by sme to. A ja už viem všetko a chovám sa ku tebe inak? Podľa mňa nie. Stále som rovnaký a pritom viem asi desaťkrát viac ako by si nám na začiatku povedala. Nika, niečo také predsa nemôže ovplyvniť to, že ťa máme radi,“ povedal.

A týchto pár viet mi úplne vybilo dych. Prečo som takto nerozmýšľala pred tým? Koľko trápenia by som tým ušetrila? Usmiala som sa. A zároveň som plakala. Má ma rád aj keď vie celú pravdu. Ale znovu ju už nedokážem povedať.

„Viem, že chalani sú tvoji dobrý kamaráti ale bola by som rada, keby si im nič z toho nepovedal. Chcem im to povedať sama, ale dnes to už asi nezvládnem. Prisahám ti, že im to poviem,“ povedala som.

„Je to len a len tvoje rozhodnutie a preto je na tebe, či im to povieš. Ale nebude dobré ak im to budeš tajiť,“ povedal vážne.

ĎAKUJEM, naznačila som perami a objala som ho. Do toho objatia som vložila všetok smútok, radosť a spomienky.