Feelings

32.Feelings

V hlave som si prehrávala všetko, čo sa včera stalo. Slzy sa mi tlačili do očí pri spomienke na Niallove slová. Otočila som sa na posteli. Niall ležal tak, aby som mu nevidela do tváre. Bolo mi jasné, že nespal aj keď predstieral opak. Zdvihla som sa z postele a zamierila som do kuchyne.

„Dobré ránko,“ povedala som nadšene.

„Si v poriadku?“ okamžite ku mne prišiel Harry a otcovsky ma objal.

Je mi jasné, že Niall to videl a tak som si jeho objatie poriadne užívala.

„Samozrejme, že áno. Niekto taký ma nevyvedie z rovnováhy,“ povedala som a vedela som, že klamem.

„Hm... Páčia sa mi silné dievčatá. Škoda, že si mladšia,“ povedal zamyslene Harry. 

„Ja myslím, že to nie je žiaden problém,“ povedala som, žmurkla som na neho a odišla som do kúpeľne.

Pre boha, čo to stváram? Musím s tým prestať. No keď som vyšla s kúpelky a uvidela Niallov vražebný pohľad na Harryho, došlo mi, že to pomohla. On žiarli. Ale je to to, čo som chcela dosiahnuť? Na túto otázku mi moja hlava nevedela dať odpoveď. Deň prebiehal takmer normálne. Čo ma netešilo, boli Niallove nahnevané pohľady mojím smerom.  Ale zakaždým som mu to vrátila tak, že som sa lepila na Harryho. Chalanom muselo byť jasné, že sa niečo stalo, keď sa ignorujeme, ale neriešili to. Bola som im za to veľmi vďačná. Koncert prebehol úplne v poriadku , až na to, že Liam mal menšie preblémi s nohou. Nejaká tá otravná SMS-ka od Mikeho prišla, ale nemala som to komu povedať. Chalani o tom nevedeli a ísť za Niallom bolo to posledné, čo som chcela. Všetky správy som si vymazala. Pre istotu. Kašlala som na to, že chalani celý nadšení rozoberajú koncert. Potrebovala som byť sama. Posledné čo si pamätám pred tým, ako som zaspala bol utrápený pohľad môjho najlepšieho kamaráta, ktorý mi vo všetkom pomáhal a podržal ma. A ja som na neho nakričala pre úplnú hlúposť. 

Neviem čo presne sa mi snívalo, ale jedno viem. Súviselo to so mnou a s Niallom. Pôjdem sa s ním o tom porozprávať. Aj keď teraz už je to jedno, pretože včerajšie interviu bolo zrušené. Chudáci novinári. Musia narýchlo niečo vymyslieť. Pozrela som sa do kalendára. Bol piatok 1. októbra. Dnes pôjdem na ich koncert posledný krát. Potom pôjdem domov a oni budú ďalšie tri týždne cestovať po Anglicku. Prišla mi správa od mami.

Prišli výsledky. Ocino povedal, že to nie je dobré. Vraj je to veľmi vážne. V pondelok pôjdeme do nemocnice.

Načo ma vôbec mama prihlásila do tej školy? Bola som tam asi 4 razy a keby ma tam neposlala, ušetrila by som si trápenia s Mikeom. No potom mi napadlo, že keby nebolo školy a Mikea, nebežala by som do toho domu a tam nespoznala Zayna. Takže to, čo sa hovorí (všetko zlé je na niečo dobré) je pravda. Čo? Počkať. Ešte raz som si prečítala maminu správu. Ocino povedal, že to nie je dobré. Ak to povedal ocino, musí to tak byť. Ale čo mi je? Prečo na to nikto nedokáže prísť? Rozvzlykala som sa v posteli. Niall sa otočil a niečo zašomral. Keď videl v akom som stave zamrzol. Nevedel, čo má robiť. Či sa má tváriť, že ho to nezaujíma alebo mi má pomôcť. Sadol si vedľa mňa na posteľ.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa ľadovým hlasom, no v očiach sa mu leskli obavy.

 Ukázala som mu správu na telefóne a kým si ju on čítal, ja som si utierala slzy. Objal ma jednou rukou okolo pliec a druhou ma hladkal po chrbte. Už len jeho prítomnosť mi pomáhala. 

„Niall, je mi strašne ľúto, že...“ začala som rozprávať.

„Nie! Na toto teraz nemám náladu. Daj mi s tým pokoj,“ povedal nazlostene a odišiel z izby.

Sedela som tam ako primrznutá. To snáď nie je pravda. Prečo odišiel? Prečo?!